Banská story zo Štiavnickej nory.

Autor: Marta Kasmanová | 26.6.2019 o 22:07 | (upravené 25.8.2020 o 11:44) Karma článku: 4,46 | Prečítané:  1737x

V týchto ukrutných horúčavách môžete zaliezť do bazéna alebo čo najhlbšie do zeme. Jedna úžasná diera je v Banskej Štiavnici. 

Tento príbeh si môžeš aj vypočuť.

Skoro päťsto metrov hlboká a preto čierna, zatuchnutá banská šachta Ondrej spí večným spánkom už takmer 100 rokov. Klaustrofobické vlhké ticho narúšajú len ťažké kvapky z klzkých stien a záhrobné výkriky na smrť zmordovaných koní.

Kráčajúc úzkou kresanicou do útrob skaly, všeličo sa vám v tmavých vlhkých kútoch vyjaví. Stačí len privrieť oči a už sa mokrou tmou nesie vyčerpané konské fŕkanie, keď zapriahnuté v ťažkom drevenom gápli ťahali vodu z hlbín až skapínali. Civíte v sliepňajúcich lampášoch na ten čertov vynález a vzdávate hold priemyselnej revolúcii, ktorá to utrpenie raz a navždy ukončila.

V štiavnických „zlatých“ baniach však netrpeli iba kone. Tesné kresanice dlabali ľudia pred tristo rokmi temer holými rukami. Trieskali kladivom na ostré želiezko dňom i nocou. Za rok takto z kameňa vytrieskali mizerných desať či dvanásť metrov. Ak vtedy chlapi zo Štiavnice vládali po robote v bani snívať, určite to bolo o zbíjačkách. 

Štyridsaťpäť metrov pod zemou človeka zvierajú čudné pocity. Podobajú sa mokvajúcim studeným kameňom, ktorými si razí cestu úzke svetlo zvedavej baterky. Počuť v nich tiché klopkanie. Zlovestná temnota za chrbtom rozbúchava srdce do divokého cvalu. Človek sa cíti ako ten kôň, ktorému sa práve podarilo utiecť od gápľa a túži splynúť s milosrdnou tmou. Z nej ale vyskakujú šialení mužíci v červených čiapkach. Hrozia a varujú. Lebo ak ich vidíš, je zle. Radšej rýchlo dobehni skupinu, ak tam nechceš zostať naveky...

Hlboké úzke šachty do zeme majú svoje obzory. Vlastné podzemné horizonty. Nesvietia tam však hviezdy. Nevychádza slnko každý deň. Iba starý karbidový lampáš žerie tmu. Slepé ťažobné chodby vedú k tvrdým rudným žilám. Stadiaľ unavení štiavnickí haviari vláčili haldy vzácnych rúd. Obzor Ján nie je iný. Po baníkoch a tonách olova tam zostali špinavé obité prilby a prázdne hrdzavé vozíky. Za železnou bránou sa ale zo zemskej hlbiny šplhá výťah k modrej oblohe. Tam z hora prúdi do mŕtveho sveta vzduch. A prísľub lepšieho života.

Ten naberá presvedčivé kontúry až v obzore Bartolomej. Má podobu priemyselných vynálezov a ťažkej techniky, vďaka ktorej sa baníctvo dnes už dá prežiť. Možno s početnými zdravotnými následkami, ale predsa. Pozor si vraj stále treba dávať na potkany. Ak bivakujú v pojazdnom hajzlíku. Alebo upaľujú k východu. Varujú pred nešťastím spoľahlivejšie než povestní banskí škriatkovia, pri ktorých zjavení nikdy nevieš, či máš utekať preč alebo po zbíjačku. Ak vás zlákajú do jednej zo štiavnických dier, nebráňte sa. Možno vám chcú len ukázať zabudnutú hrudu zlata. To sa predsa oplatí. 

www.martakasmanova.sk 

Život bez fantázie je ako jedlo bez soli. Dá sa jesť, ale nechutí. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Michaely Terenzani

Premiér mohol spomenúť radšej USA ako Mongolsko, hovorí Billy Altansukh

Sedemsto mŕtvych na Slovensku by v Mongolsku považovali za katastrofu.

Kremeľ bojuje o Arktídu. Postaví mestá, letiská aj ropovody

Megaprojekt môže ohroziť klimatické ciele.


Už ste čítali?