Medzi (Prosieckym) nebom a (Kvačianskou) zemou.

Autor: Marta Kasmanová | 24.5.2019 o 11:25 | Karma článku: 2,23 | Prečítané:  802x

Keď v Prosieckej doline prší, nie je to obyčajný dážď. To slzy starého mnícha máčajú krajinu. Tisíc rokov mu mučenícky hrdzavý opasok bráni tešiť sa z krásy chočských tiesňav. Kto by na jeho mieste neplakal?

Stretla som ho pri vstupe do doliny. V drevenej sutane s ťažkou reťazou miesto opasku, ponúkol sa, že mi ukáže, ako vyzerá raj. Neklamal. Prosiecka dolina ním rozhodne je. Čistá. Divoká. Vysoké skaliská sa strmo dvíhajú k oblohe. Do úzkeho kaňonu sa ledva vmestí chodník. Chvíľu je lávkou, chvíľu rebríkom, potom zmizne v koryte potoka a znova sa objaví kdesi na skale. Naznačí ho iba oporné oceľové lano alebo hrdzavá reťaz. A záleží len na počasí, či postupujete suchou nohou.

Teperila som sa za svätým mužom hore rebríkom a pokúšala sa pochopiť, ako sa len miestni, dvesto rokov dozadu na tých rebríkoch, preboha, udržali. Keď s nošami sena dvakrát ich prevyšujúcimi a zrovna tak širokými pokorne znášali pastvu z horských lúk do dediny.

Chodník sotva na dve nohy, no nebol taký vždy. Po stáročia spoľahlivo ukazoval cestu priesekom nespútaných Chočských vrchov medzi Oravou a Liptovom. Spustol spolu s maštaľkami Prosiečanov.  Na konci 50-tych rokov po ňom nebolo ani chýru ani slychu.

To vodopád Červené piesky hučal aj po znárodnení. A hučí dodnes. Ak zaprší. Lebo aj tak býva, že vody, čo by padala 15 metrov zo skaly, niet. Salamandry derú bruchá na suchých kameňoch. A turistom prahnúcim po uchvacujúcom diele prírody, cvakajú zuby a foťáky naprázdno. 

Sedeli sme so Svoradom na planine, čo nesie jeho meno. Netuším, čo sa preháňalo hlavou jemu. Tou mojou sa preháňal on. Čo človeka prinúti dobrovoľne sa opásať ťažkou reťazou a odísť do divokého lesa? Žiť tam a dovoliť reťazi vrastať do tela, kým ho nezahubí? Načo niekto potrebuje zažiť toľko bolesti?

Odpovede som stratila kdesi v prudkom výšľape na Prosečné.  Aj s uboleným mníchom. O vrcholovú tyčku som sa opierala sama. Len s roztopašnými lúčnymi koníkmi. Prosečné nie je nijaký tatranský končiar, ale paru dokáže priškrtiť rovnako. Snaha lapiť dych vytlačí z hlavy každý náznak túžby po sebatrýznení. Rýchlo sa stotožníte so životným štýlom rozjarených lúčnych koníkov. Alebo kvačianskych kôz.

Nevídanej to atrakcie kvačianskych Oblazov. Malé zvedavé kozenky dokázali, čo málokto.  Nie storočný liatinový gáter, ani starobylé mlyny, ktorým dobrovoľníci roky prinavracajú život. Kozy sú trhákom pre turistov. Samopašné. Zvedavé. Večne s hlavou v niektorom z turistických batohov.

Bez starých mlynov učupených pod skalami Kvačianskej tiesňavy by však fotografiám z doliny predsa len chýbal šmrnc. Oplatí sa prebojovať cez kozy až dnu do jednej z mlyníc. Tíško to tam klepe, kolesá sa točia, hučí voda.  Sto rokov odteká mohutnými žľabmi a vy máte sto chutí opásať si mlynársku zásteru a pustiť sa do roboty. Veľký palec hore ľuďom, čo starým mlynom v Kvačianskej doline navracajú nesmrteľnosť. 

Oblazy sa ťažko opúšťajú. Ale Kvačianska dolina stojí za pozretie aj za ich humnami. Vodopády síce nájdete len po daždi. Zato Jánošíkovu hlavu vždy. Skala neujde. Ani nevyschne. Úzky chodník je tu už dvesto rokov minulosťou.  V polovici 19.storočia ho rozšírili ruskí vojaci jéchajúci na pomoc rakúskemu cisárovi. Svetové vojny z neho spravili poriadnu hradskú pre konské záprahy i prvé automobily. A ešte v 80.tych rokoch minulého storočia bola hlavnou spojnicou Oravy a Liptova. No verili by ste tomu?

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Rozhovor

Autor Gorily Holúbek: Flašíka viem vysvetliť, polícia sa mi neozvala

Kvalita nahrávky je podobná originálu.

CYNICKÁ OBLUDA

Ako Fico sám seba usvedčil

Na otázku, či si vypočul nahrávku Gorily, Fico odpovedal, že nie. Pretože on si nikdy nepúšťa vlastné vystúpenia.


Už ste čítali?