Tuhla voda vo fľašiach, úsmevy, pot aj krv v žilách...

Autor: Marta Kasmanová | 25.3.2018 o 15:10 | Karma článku: 4,23 | Prečítané:  954x

Mala to byť oslava jari. Poriadna žúrka, kde šampanské tečie potokom. Ale korytom sa valila len smradľavá voda. Mohli sme tušiť, že to nedopadne dobre.

Bol prvý jarný deň. Brodili sme sa pol metrovými závejmi snehu. Nohavice nám s každým metrom oťažievali novými ľadovými závažiami. Červenolíce tváre krivili mrazivé úškľabky. Ešteže mi stuhli aj prsty a nevládali fotiť tú tragikomédiu...

Začiatok našej prvej jarnej túry pritom nevyzeral zle. Širokú autostrádu Slovianskou dolinou lemovali bahniatkami obťažkané vŕby. Slnko zalievalo krajinu. Vtáky radostne štebotali. Nedočkavé nohy ďakovali. Človeku sa chcelo kričať od šťastia...

Potokom ale netieklo nijaké šampanské. Len Smradľavá voda. Pili sme priamo z prameňa. A pili sme veľa. Razila vajcami. Ale chutila. Zo slnečných rozbahnených svahov vykúkali smelé žlté hlávky podbeľa. Na lúkach sa pomaly zviechala tráva. Vzduch voňal teplom a nádejou. Uhýbali sme si grgavej vody. Sľubovala slušnú opicu.

Potom sme dorazili do Krčmy. Divnej putiky. Nebolo čo piť. Nebolo s kým piť. Nik tam nekasíroval. Ešteže sme si niesli zásoby. Voda tiekla len špinavým rigolom pri lesnej ceste. Z topiaceho sa snehu. To by bolo v poriadku. Keby sa na Zraze o pár metrov vyššie ten sneh neprestal topiť.  

Trávu zakryla snehová perina. Čím vyššie, tým hrubšia. Slnko strácalo silu. Nohavice nám sťahovali ľadové cencúle. Líca a nosy červeneli námahou a chladom. V Sedle pod Úplazom nebolo po jari ani chýru ani slychu. Boli sme tam len my. S vyvalenými jazykmi, mokrí až po kolená. Zimná výbava snívala v skrini svoj letný sen a my sme ho snívali s ňou.  

Na Úplaz sme sa doplazili tuhí jak štolverky. Z oslavy zostala len páchnuca dreň na dne fľaše. Stopy dolu, do Ďurčinej,  boli staré. A hlboké. Dôležité už nebolo len šliapať, ale šliapať tak, aby sme sa čo najmenej zabárali do snehu. Na lúkach s naviatym a zmäknutým snehom nemožné. A stopy vôbec neviedli dole....

Ale na Kýčeru. Snehovými jazykmi. A na Žihľavník. Závejmi siahajúcimi do polovice stehien. A to, čo viedlo zo Žihľavníka sa najviac podobalo na zrkadlo. Oslepujúce a dokonale hladké. V takmer štyridsaťpäť stupňovom sklone padalo hlboko do doliny. Príliš prudko. Ťažko sa na ňom bolo udržať, nieto ešte ním kráčať. Už sme sa neprebárali. Ale nebolo to lepšie.

Zdalo sa, že grgavá voda nám poriadne stúpla do hlavy. Nalešteným parketom kráľovstva krivých zrkadiel otriasal výskot. Telá sa zmietali v šialenej choreografii. Akurát to celé viac ako umenie, pripomínalo skôr „tanec svatého Víta“. S jačaním veľkonočných jahniatok. Valili sme sa dolu do dolinky Kamenného potoka ako dve odtrhnuté lavíny. Kvitli tam bahniatka a na slnečných stráňach rašili žlté hlávky podbeľu. Veď bol prvý jarný deň.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Kaliňák: Ja som si svoje urobil

Rozhovor s exministrom vnútra Kaliňákom.


Už ste čítali?