Ostrá? Stále hore, až do neba.

Autor: Marta Kasmanová | 2.12.2017 o 19:55 | (upravené 2.12.2017 o 20:02) Karma článku: 7,78 | Prečítané:  2115x

Zakričal nám chlapík po 50-tke s motorovou pílou na polceste prudkého stúpania Juriašovou dolinou. Spachtení, s útrpnými grimasami na tvári sme sa márne pokúšali odpovedať mu niečo rovnako vtipné. Lenže on si srandu nerobil.

Mal pravdu. Výstup na Ostrú (1270 m n.m.) vo Veľkej Fatre naozaj pripomína cestu do neba. Ak sa na ňu vydáte z Blatnickej doliny. Pohodlná cesta s minimálnym stúpaním provokuje k svižnému tempu. Čas z turistického smerovníka môžete skrátiť aj o tretinu. Ale bola by škoda prehnať sa tadiaľ ako kôň s klapkami na očiach.

Do Juriašovej doliny sme dorazili skôr ako horúčava. Našliapli sme si v ten deň naozaj dobré tempo. Škoda, že sme ho kdesi v miestach, kde sme míňali chlapa s pílou, stratili. Niekde tam nás dobehla aj páľava. Les zmenila na saunu. Vyšliapať v nej šesťsto výškových metrov len s acidkom v žalúdku nemá ďaleko od hazardu. Aj ten kôň by to vzdal.

Pri smerovníku v sedle Misa skončil parný les a štafetu prevzalo pražiace slnko. Bližšie k oblakom i k obedu naberalo na sile. Sklon kopca tiež. Vliekli sme sa prašným chodníkom. Aj slimáky by nás obehli. Keby tam nejaké boli. Odkryli sa voňavé lúky a prvé výhľady na hrebeň Veľkej Fatry. Kráľovský doping.

Na Zadnej Ostrej bola plnka. Veľké prekvapenie, keďže pred nami celý čas nik nešiel. Zadná Ostrá je fajn. Dá sa na nej sedieť celé hodiny a hľadieť do diaľok. Na chrbty hôr. Dolu do dolín. Ale najkrajší je na nej pohľad na Ostrú. Najmä ak ste tam prvýkrát. Aj z diaľky som rozoznala schody do neba.

Milujem kľukaté chodníčky po vrcholoch brál. Jeden taký vedie až pod schody na Ostrú. Skupinky s batohmi na chrbtoch tam v tieňoch stromov odhadujú svoje sily. Na skalách sa blyštia reťaze. Normálne by sme sa k nim pripojili. Lenže nebo je nebo. Kto by sa tam nechcel dostať? Ponorila som ruky do prachu na chodníku, uchopila vyleštenú reťaz a štverala sa hore Ostrou ako rodená opica.

Pretlačila som sa aj príšerne malým oknom v skalnej stene. Za ním ďalšie reťaze. Ťahali ma hore. A ešte vyššie. Až na vrchol Ostrej. Nebeské výhľady stáli za tú námahu. Tlstá ako na dlani. Malá Fatra s Kľakom naproti. A za chrbtom výkladná skriňa Veľkej Fatry. Človek nevie, kam skôr pozerať. Ozajstné turistické nebo.

Návrat bol ešte ťažší ako výstup. A cez Bágľov kopec a Tlstú aj dlhý. Na druhý deň svalovica ako remeň.  Ale nebo je nebo. Endorfíny sa nepokazia, vydržia mnoho dní. A s nimi dobrá nálada. A o tom to je.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dnes píše Matúš Ritomský

Dnes už vieme, že kto nemá zbrojný pas, nie je skutočný Slovan

Maska pacifizmu padla.

Píše Mikuláš Dzurinda

Únia sa musí zmeniť na federáciu (píše Mikuláš Dzurinda)

Aby Únia vzbudzovala nádej aj rešpekt.


Už ste čítali?