Ticho, prosím.

Autor: Marta Kasmanová | 11.11.2017 o 20:52 | (upravené 11.11.2017 o 20:58) Karma článku: 11,32 | Prečítané:  8580x

Odhodlala som sa na návštevu saunového sveta. Miesta relaxu a božskej pohody. Sľuboval to reklamný slogan, ktorý ma naviedol na kúpu vstupenky do wellness centra v známom akvaparku.

Skvelý slogan. Najmä preto, že bol pravdivý. Bolo to pred desiatimi rokmi. Bolo to prvýkrát. A bolo to jedinečné.

Ako mnohí začiatočníci ani ja som si neuvedomovala, v čom spočíva úspech dokonalého „znovuzrodenia“ v saune. A tak som prv než plachtu vyfasovala dôrazné upozornenie, že vo svete, do ktorého práve vchádzam, mám dodržiavať ticho. Rozprávať sa tlmene a čo najmenej. V samotných saunách a oddychových priestoroch radšej vôbec. Trochu zahanbene s pocitom, že sa zasa raz neviem správať ako treba, som sa zamotala do plachty a mlčky vstúpila do voňavého prítmia.

Obklopila ma príjemne teplá aromatická para. Ticho prerušovala len upokojujúca ezoterická hudba. Ľudia sedeli na laviciach mlčky, s privretými očami a mňa napadlo, že nielen ja som dostala pri vstupe plachtu až druhú v poradí. A možno len jednoducho vedeli, čo sa v saune robí a čo nie. Tak som zaujala rovnakú pozíciu. Zahľadela sa na strop s tlmenými hviezdičkami a započúvala do nevtieravej melódie. Vtedy to začalo fungovať. Najskôr prišlo uvoľnenie tela. Potom sa oslobodila myseľ. Úplne. Na totálku. Stačilo len zhlboka dýchať.

Za tri hodiny som prešla celým komplexom parných a suchých sáun dvakrát. Takmer mlčky. Prehriate telo zakaždým poďakovalo za studený kúpeľ. A znovu sa pýtalo do tepla a voňavej pary. Duša prosila o ďalšiu omamnú nôtu pod privretými viečkami. O pokoj pod hviezdičkovou oblohou. Nič iné v tej chvíli neexistovalo. Nijaký zhon, únavný stereotyp, povinnosti, problémy, komunikačné nedorozumenia. Síce medzi ľuďmi a predsa len sama so sebou.

Ďalšie tri roky zostávali moje zážitky zo saunového sveta nemenné a rovnako oslobodzujúce.  V priebehu piateho roka sa skvelý slogan zmenil na reklamné klišé. Ešte stále lákal, ale už to nebola pravda. Preháňal.

Pred saunovým svetom stála nekonečná rada. Hlučná. Roztatárená. Pani pri vstupe rozdávala plachty bez slov. Bez cenných upozornení na dodržiavanie liečivého ticha. Mladí, starí, ženy, muži rozprávali takmer bez prestávok. Nútili tiché osadenstvo sáun počúvať rozhovory, ktoré ho nezaujímali. Zahlcovali zbytočnými informáciami mysle túžiace sa ponoriť do prázdna. Ozýval sa  výskot roztopašných detí. Ťažké parfumy prerážali voňavé esencie a hnali z kabínok všetko čo malo nohy a nosy.

Začala som vyhľadávať sauny v iných wellness.  Nádejala som sa, že možno inde znova objavím stratený raj. Neobjavila. Ani v preplnených akvaparkoch, ani v štvorhviezdičkových hoteloch. Technológiu saunovania zvládli všetci, ale genius  loci chýba... Para, aromatické oleje, ezoterická hudba – to všetko je fajn...chýba zväčša len jediné. Ticho. To sa zo sáun vytratilo. Stali sa masovou záležitosťou. Ďalším exotickým miestom spoločenských stretnutí. Priestor, kde predtým ľudia hľadali pokoj, zahltili tárajúce davy, ktoré nikdy nevedia stíchnuť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Úrad, ktorý by Slovensku zdvihol reputáciu

To, že prípadný úspech vláda zneužije na marketing, je rub príbehu.


Už ste čítali?