Túto story z hory si môžeš aj vypočuť.
Tuším, prečo Vtáčnik (1.346 m n.m.) v rovnomennom pohorí Slovenského stredohoria turisti prehliadajú. Je príliš nenápadný. Nepichá štítmi do oblakov. Nijaké Tatry, terchovské Kriváne. Prosto nuda. Netrhá rekordy v počte turistických návštev. Ale občas aj tam niekto zablúdi. Niekedy doslova. Ako dvaja mladíci pár rokov dozadu. Našli ich až po polnoci. Stáva sa. Najmä, ak si radi skracujete cesty ako ja. Potom sa z polhodinového záverečného úseku stane dvojhodinový. A dôvod na oslavu.
Vďaka tým dvom nešťastníkom, ma Vtáčnik zaujal. Že sa občas niekto nevráti z Tatier, celkom chápem. Ale, že netrafí z nejakej plochej provinčnej hory? To ma prekvapilo. Tak ako zistenie, že nejde o nijakú plochú horu. Ani provinčnú. Keď chcete zastať na vrchole, poriadne si zamakáte. Ak sa vyberiete z obce Kľak, prekonáte viac ako 730 metrové prevýšenie.
Na vrchole vás môže zaskočiť rovnako extrémna klíma, ako vo vysokých horách. Vietor je všadeprítomný. A vie byť nemilosrdný. Dôkazom sú bukoví trpaslíci. Koruny majú naklonené jedným smerom. Prevládajúcich vetrov. Rovnako vycepované sú zakrpatené smreky. Pripomínajú zástavy vo vetre. Nečudovala by som sa, keby tam chudák Kraken zamrzol. Takže pozor na výbavu.
O Krakenovi som sa dozvedela z epitafu. Vytesaný je na nenápadnej tabuľke priamo na jednom z vrcholových oltárov. Chlap nemal ani 35 rokov, keď sa nevrátil z poslednej túry v živote. Ale zomrel tam, kde to miloval. Koľkí o tom môžu len snívať?
Taký Peťo Chvorost. Kapitán červenej armády a partizán. Na Vtáčniku bojoval v 2.sv.vojne. A zahynul tam tiež. Jeho hrob až tak neprekvapuje. Vtáčnik si užil pohnuté vojnové roky naplno. Svoje by o tom vedeli rozprávať aj vypálené dediny Kľak a Ostrý Grúň.
Len pár stovák metrov nad kapitánom stojí ďalší pamätník na turistu, ktorý sa z Vtáčnika nevrátil. Vraj mal prírodu a hory rád. Čudný pocit. Po toľkých hroboch človek začne očakávať symbolický cintorín. Ale nie sme v Tatrách.
Čierne myšlienky vás na Vtáčniku opúšťajú prv, než si ich poriadne pripustíte. Usmoklené krovinaté háje striedajú borievkové zátišia na slnečných lúkach. Jedľové lesíky s kukučkami rozľahlé šumiace bukové hory.
Stúpate vyššie a majestátne buky okolo vás sa skracujú. Tlačia sa k zemi stále viac. Keď dorazíte k smerovníku Pod Vtáčnikom vo výške 1300m n.m., sú z nich len trpaslíci. Deformované krivé koruny pokorne klonia k rozľahlým čučoriediskám.
Jedinečnú listnatú kosodrevinu dopĺňajú kamenné oltáre. Výhľady z nich sú impozantné.
Z vrcholu sa oplatí vracať tak, aby ste neobišli Kláštorskú skalu. Skalné mestom s kamennými piliermi, ktoré nikdy nepodopierali nijaké chrámové klenby. Mesto čiernych andezitových veží. Nikde neuvidíte sopečný pôvod Vtáčnika zreteľnejšie ako tu.
Za kamenným mestom sa začínajú bukoví trpaslíci naťahovať. Keby mali kĺby, určite by im v nich veselo praskalo. A na Rúbanom vrchu sú z nich už opäť urastení junáci.
Buková odysea sa priblíži k záveru v Klenovej a načisto skončí pred Ostrým Grúňom. Odtiaľ ste v cieľovom Kľaku za pár minút. Celé to z Kľaku cez Vtáčnik a Kláštorskú skalu späť do Kľaku dáte za 6 hodín. Ak sa nestratíte.
Život bez fantázie je ako jedlo bez soli. Dá sa jesť, ale nechutí.