Poľana. Stále vysoká a ešte vždy divá.

Autor: Marta Kasmanová | 24.7.2017 o 20:58 | Karma článku: 4,15 | Prečítané:  926x

Presne taká, ako ju opísal pred 200 rokmi Andrej Braxatoris alias Sládkovič. Očarujúca a plná vlkov. Vraj ich je tam toľko, že čoskoro na Poľane nenájdete nijakého jeleňa. Veru som ho nevidela. Ale ani vlka.

Poľana mi vŕtala v hlave dlhých tridsať rokov. Odkedy ma súdružka učiteľka zoznámila so Sládkovičovým Detvanom. Príbeh šuhaja Martinka ma nijako zvlášť nezaujal. Poľana áno. Tridsať rokov je dlhá doba. No na obraze v mojej hlave nezmenila ani čiarku. Neprekreslila ho ani realita.

Z teórie: Poľana je kruhovitý pletenec vŕškov a dolín. Kedysi mohutný vulkán. Dnes takmer zmiznutý. Kraľuje mu rovnomenný vrch Poľana (1458 m n.m.). Keď sa naň strastiplne v letnej horúčave vyteperíte a nájdete kúsok bez stromov, ukážu sa pozostatky rozpadajúcej sopky. Človek ale musí mať značnú predstavivosť, aby v nich ten silne erodovaný stratovulkán objavil.

Mám rada výzvy, ktorým som schopná čeliť. Ak to cítite podobne, na Poľanu sa určite vyberte. S impozantným prevýšením takmer 900 metrov je veľkou výzvou. Napriek možnosti vyviezť sa čo najvyššie autom, ak máte zdravé nohy ako ja, odporúčam uprednostniť peší výstup na celej trase. Ten najkratší. Takže najprudší. Stojí za to. Veď aj Braxatoris sľubuje nevšedný zážitok. Presne v tej časti ako narodený šuhaj oči otvorí a čo vidí? Výsosť Poľany hory a opachy nezvratných skál. A spustí zraky prvé v doliny, čo vidí? Hory zázračnej stíny a prekrásnu slovenskú diaľ. No nevyberte sa tam!

Keď prefrčíte cez mekku folklóru Detvu a jediné záchytné parkovisko, zastanete až uprostred Skliarova. Rátajte s tým, že v rázovitej obci niet kde odstaviť auto. Aký-taký pľac je len pred krčmou. Takže budete mať auto pod dohľadom. Aj vtedy, keď o to nestojíte. Výbornou voľbou je autobus, ktorý vás vyloží rovno pri turistickom smerovníku. Od neho sa odpichnete na modrú značku.

Podpoľanie vás očarí, aj keby ste v batohu niesli desaťkilový amulet. Tony imela. Výstižnejšie než Sládkovič to opísať nedokážem. Tam dve koliby, blízke susedy, mladým machom zarastajú, sto krokov od nich záživné čriedy ležia, driemu, prežúvajú: a okolo nich strážni dunčovia pohľadom bystrým plamenné lovia vlkov pažravých okále. A je toho oveľa viac. Stúpajúc pekne od začiatku poriadne sprudka do zelených lúk, s radosťou zastavíte každých 5 minút. Aby ste potešili oko i dušu. A chytili dych.

Ak sa na túru vydáte v lete, pri Melichovej skale máte chuť vyliať si vodu na pitie na hlavu. Strhať zo seba šaty a batoh zhodiť zo skaly. Lenže to by ste sa na ňu najskôr museli dostať. Chodník vás preto prevedie popod a nakrátko zaženie do tieňa. Aby ste prišli na iné myšlienky. A tak ako Sládkovičovmu Detvanovi Martinkovi lístie vám zašumí nad hlavou, tôňa schladí dňa sparňavu. Trvá to len pár metrov a zasa vás ovalí horúčava. Pre tých, čo neodhadli zásoby vody, nadíde po hodine driapania do rozpálených kopcov svetlá chvíľa v podobe prvej z dvoch studničiek. A potíte sa ďalšiu hodinu. Až po Vrchdetvu.

Ani na nej sa útrapy nekončia, ale aspoň zaleziete do milosrdného tieňa lesa. Zostáva vám zdolať posledných 200 výškových metrov, kým zastanete na asfaltke pri horskom hoteli Poľana. Po studničke a chladivom lese je to ďalšie malé víťazstvo. V bufete je štandardná ponuka: káva, fľaškové pivo, nealko, zopár fastfúdových jedál. Všetko, čo dokáže oceniť poverčivý turista na celodennej túre s batohom plným hlúpeho imela.

Pri hoteli premávku mierne zahusťujú vychádzkari. Dovezú sa autom a viac ako na Poľanu ich to ťahá k vodopádu Bystré. A tak sa vám môže stať, že aj ďalších 50 minút na Poľanu kráčate úplne sami. Nenáročný chodník vrcholí síce krátkym ale o to prudším stúpaním zo sedla Priehybina priamo do cieľa. Po romantických lúkach a mokradiach (a druhej studničke na trase) vás prekvapí skutočná lúpežnícka Poľana. Vysoká a divá. Zbojnícke temä. Vietor predúva hrubou horou plnou bujných truskaviek. Pre tých čo Braxatorisovi prestali rozumieť: truskavky sú lesné jahody.  

Vrchol Poľany je zarastený, výhľady z neho nečakajte. Pätnásť minút za ním sú však dve vyhliadky.

Na skaliskách, čo v oblakoch sa tratia síce práve stojíte, ale uvidíte aspoň ovčie chodníčky a hadie prte. Aj Braxatorisových sto dolín a sto dedín.  Na Katruške si prečítate legendu o nešťastnej dievčine, ktorú zbojníci zhodili zo skaly a jej výkriky môžete za temných nocí na Poľane začuť ešte aj dnes.  

Ak ale zastanete na Poľane uprostred teplého slnečného dňa ako ja, tak si výkriky Katrušky aj víchor predúvajúci Poľanou môžete len predstavovať. Jediné čo budete počuť vykniepení pod smerovníkom bude šum lístia dubov. Možno aj storočných. Pravdepodobne nezazriete ani kráľovského sokola, vraha zajaca, ktorého driečny zbojník Martin za to spravodlivo skolil. Dokonca ani kosodrevinu, na ktorej mu pri tom vtáča spievalo. Zrejme sa v minulosti Poľana týčila o pár metrov vyššie než dnes.

Spod smerovníka vás nezdvihnú ani vlčie svorky ani medvede. Leda tak poľovníci. Medvede vraj strašia v kukuričných poliach a vlci kosia vzácne karpatské jelene hlava nehlava, keď zaúčajú mladé loviť. Potom niet cenných výstavných trofejí. Ani kukurice. Vyhnať vás odtiaľ môže aj túžba stihnúť ešte do večera pozrieť vodopád Bystré. Nie je to k nemu„čo by kameňom dohodil“, ale dobrých deväťdesiat minút šliapania. Našťastie dolu kopcom. Zbehnete teda z Poľany späť k hotelu a po ceste sa pustíte nadol do dediny. Po pár metroch vás smerovník naviguje do lesa k vodopádu.

Začujete ho z diaľky.  Voda padá do sopečného prepadu z výšky 23 metrov a to už je nejaký hukot. Monumentálnosťou pripomína Roháčsky, ale niet tu ani stopy po ostrých skalách a hrubo tesaných balvaniskách. Voda Bystrého potoka padá po hladkej stene z čierneho andezitu. Dolu zostúpite niekoľkými rebríkmi. Malými adrenalínovými rozptýleniami v inak pokojnej túre. Sú od vody šmykľavé a zábradlie už čo-to pamätá. Občas ho nahradí reťaz a sem-tam zmizne aj tá. Nakoniec sa stratia aj rebríky a strmé ale hlavne klzké drevené schody vás dovedú priamo pod vodopád.

Oplatí sa chvíľu zotrvať. Padajúca voda upokojí myseľ tak, ako to nedokáže nijaká relaxačná hudba. Pekne zrovnaní môžete pokračovať šmykľavým dreveným schodiskom domov. Určite vás poteší, keď opäť objavíte zábradlie. Už menej nadchne tabuľka na ňom. Pripomenie vám, že pre niekoho bol vodopád Bystré tým posledným, čo v živote videl. Ale pochmúrnu náladu vám z hlavy vytlčie únava, keď budete dve hodiny šliapať malebným Podpoľaním späť do Skliarova.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

O župu, ktorá sa rozprestiera od Moravy po Maďarsko, má záujem len šesť kandidátov

Trnavskému kraju robia dobré meno kúpele, víno, ale aj golfové ihriská.

SVET

Svätá vojna v českej politike. Ako Okamura bojuje o voličov

Má japonský pôvod, tak predsa nemôže byť rasista.


Už ste čítali?