reklama

Po medveďom chodníku.

Vykročte, len ak ste dostatočne dobrodružná povaha. Nevadí vám podstúpiť isté riziko. To vám totiž hrozí, ak sa rozhodnete vystúpiť na vrch Borišov (1510 m n.m.) v centrálnej časti Veľkej Fatry. Nádherné miesto na zemi.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Až také úžasné, že sa oplatí zariskovať aj nejakú tú potýčku s lesnými predátormi. Napokon, včas vás na nich upozorní tabuľa Správy národného parku Veľká Fatra a vy sa tak ešte stále môžete otočiť. Budete už mať dve hodinky rezkej chôdze v nohách a spolu s cestou späť bude za vami celkom výdatná turistická vychádzka po asfaltke. Bez výčitiek svedomia.

Na Borišov sa môžete vybrať viacerými cestami. Kto to má bližšie na turčiansku stranu, tak ako my, môže si vybrať z dvoch trás – dlhou Belianskou a o nič kratšou Necpalskou dolinou. My sme zvolili Beliansku. Tam aj späť za 9 hodín. S legendárnou Chatou pod Borišovom na polceste sa nám zdala dĺžka trasy prijateľná. Poučení z nešťastného novembrového výstupu na Tlstú, sme sa však na Borišov vybrali radšej uprostred leta. Dni sú dlhšie a slnečné bezveterné počasie pravdepodobnejšie.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Auto môžete zaparkovať v obci Belá – Dulice, ale nijaké záchytné parkovisko nehľadajte. Alebo prejdete za dedinu až k ústiu Slávkovej doliny a necháte ho v kríkoch pri ceste. Kúsok odtiaľ by vás aj tak zastavila zákazová značka. Zhruba po dvoch hodinách svižnej chôdze a mierneho stúpania vás asfaltka a zelená značka dovedú k chate Havranovo. Tesne pred ňou budete mať v nohách prvých stopäťdesiat výškových metrov a v očiach prekvapenie. Z autobusovej zastávky. Uprostred ničoho. Či sem niekedy chodil autobus alebo ide o výplod vtipného recesistu je v podstate jedno. Nečakaná atrakcia pod kopcom Havranov celkom určite zaklincuje už celkom slušne gradujúcu náladu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Autobusová zastávka prekvapila....
Autobusová zastávka prekvapila.... (zdroj: Marta Kasmanová)

Ak sa rozhodnete pokračovať po zelenej na Borišov, chata Havranovo je koniec akejkoľvek civilizácie. Čo vás čaká ďalej, naznačujú výstražné tabule na veľkom strome, ktorý nemôžete minúť, ak sa chystáte prebrodiť koryto Belianskeho potoka a stratiť sa v hustom lese. A tak sa dozviete, že vstupujete na územie medveďa hnedého a iných lesných predátorov. A že je ich tam viac, ako je to bežné. Preto sa tam nepokúšajte bivakovať, nezakladajte oheň, neodhadzujte odpadky, nefajčite a ani nefotografujte. Kráčajte len po chodníku. Najlepšie v skupinkách. Nechoďte potichu ale nerobte ani randál. Majte oči na stopkách a poriadne si všímajte každý tieň. A skúste z lesa vypadnúť ešte pred zotmením. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Posledná výstraha :-).
Posledná výstraha :-). (zdroj: Marta Kasmanová)

Popritom všetkom vám môže uniknúť, že z tohto bodu je to na rázcestie pod Borišovom ešte 2 hodiny. A že za ďalšiu hodinu ste v cieli. Na majestátnom Borišove. Ak vás niekde medzi týmito dvomi bodmi nezláka orosená desiatka na chate. A tak s malou dušičkou prebrodíte potok a vykročíte. Okrem medveďov na vás čaká 842 výškových metrov.

Slovenské hory sú plné zveri. Máte ale veľké šťastie, ak nejakú z turistických chodníkov zahliadnete. Avšak poznáte to, niekedy aj motyka vystrelí. Vtedy v lepšom prípade zazriete v diaľke bežať srnu alebo sa štverať medveďa hore rúbaniskom. V tom horšom budete prekvapene hľadieť macovi rovno do očí, keď sa rozhodnete na tom rúbanisku osviežiť lesnými malinami.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tak akosi je to aj na chodníku na Borišov. S tým rozdielom, že vďaka zvýšenej koncentrácii medveďov platí, že aj keď práve nijakého nestretnete, ste si istý, že tam niekde je. Aj preto velebíte Boha a svojho turistického spoločníka, že kráča s vami. A že občas aj niečo povie. V škole nás síce učili, že v lese máme byť ticho, aby sme neplašili lesnú zver, avšak pri turistike by vám malo ísť presne o to. Vyplašiť obyvateľov lesa. A to v dostatočnom predstihu. Lebo keď takého maca prekvapíte na poslednú chvíľu, veľa šancí na útek nemá. Aspoň si to myslí. Ani ho nenapadne, že by ste ho pokojne nechali odísť. Preto je lepšie, ak sa v lese nahlas rozprávate. Pokojne aj sami so sebou.

Prudké stúpanie začne pár metrov za potokom. A tak vám nezostáva veľa síl na rečnenie a plašenie medveďov. So stúpaním strácate dych aj slová, nie však strach. Každý kto videl živého medveďa hnedého mi dá určite za pravdu, že tak prívetivo ako rozprávkový macko uško rozhodne nevyzerá. Hlavne keď sa postaví na zadné a zručí na vás. Málokto si uvedomí, že práve toto nie sú prejavy nahnevaného medveďa. To ešte len mapuje situáciu a z výšky viac vidí. Medveď nemá bohvieaký zrak, ale nie je ani slepý. Báť sa treba začať keď maco opäť klesne na štyri a začne nervózne mrmlať. A tak aspoň občas tlesknite dlaňami. Štatisticky je to účinné a šelma sa vám vyhne. Ak nenatrafíte na obzvlášť zvedavý kus. Pretože aj také medvede sú. Zaujímajú ich neznáme zvuky a vône. 

Kradmé obavy rozptýlia slnečné lúče, endorfíny a nečakané úlety na trase. Na Borišov sa totiž nejde nijakými vydláždenými tatranskými chodníkmi. Trasa vedie nefalšovanou divočinou. Dusným letným lesom. Prudké stúpania riadnou oráčinou. Hlbokými výmoľmi. Prašnými usýpajúcimi zvážnicami – keby ste nevideli značku na kameni, ani by ste neverili, že sa tadiaľ dá ísť. Námahu vyvažujú pohľady do hlbokých kaňonov s dravými potokmi. A čarovné horské lúky. Voňavé ako len oni vedia byť. Uprostred tej na Košariskách pozýva dnu opustená pastierska koliba. Dnes zjavne útulňa pre oneskorených turistov, ale neverím, že niekto našiel odvahu v nej prespať. O kúsok ďalej míňame na okraji lesa latrínu.

Po autobusovej zastávke a latríne je ďalšou haluzou na trase obrovská plechová vaňa. Stojí uprostred chodníka na jednej z lesných zákrut. Nad ňou zo svahu vytŕča rúra, ktorá ju napĺňa vodou. Nič viac. Nijaká koliba. Len vaňa. Odrazu vás zachváti bláznivá chuť do nej skočiť a okúpať sa... Dá veľa námahy zastaviť zdvihnutú nohu a posunúť ju až za ňu. Kus cesty sa dá potom krátiť čas úvahami o koryte, ktoré sa nakoniec javí ako napájadlo pre migrujúce stáda oviec. Alebo vaňa pre medveďa. Vo vzduchu môže zavisnúť aj unavená, ale v istej fáze štandardná turistická otázka, kedy už konečne bude chata.

Uprostred úvah sa les nečakane rozostúpi a začína veľké divadlo. Obraz, aký sa nedá ani predstaviť, nieto namaľovať. Pred vami sa otvorí okúzľujúce horské sedlo. Hľadíte rovno na monumentálnu Ploskú. S pôvabným salašom a stádom pasúcich sa ovečiek na úpätí. Vpravo sa na prudkom svahu vypína slávna Chata pod Borišovom, ako vystrihnutá z alpských úbočí. A nad ňou sa týči Borišov. 

Chata pod Borišovom.
Chata pod Borišovom.  (zdroj: Marta Kasmanová)

Zo sedla vybehnete na chatu za 5 minút. Čo to už pamätá a je to vidieť na každom kroku. Kam sa pohnete, zakopávate o všakovaké turistické, no hlavne historické artefakty. Poriadne poznačené zubom času. Dodávajú chate jedinečnú atmosféru. Dá sa v nej prespať i občerstviť. Nechýba typické bufetové okienko ani útulná jedáleň prepchatá zvoncami aj s obojkami. A hlinenými hrnčekmi.

Z chaty je to na vrchol Borišova necelú hodinu. Kým zastanete pri vrcholovom smerovníku, prekonáte aj posledné 210 metrové stúpanie. V cieli zastanete na úžasnej panoramatickej vyhliadke. Ak máte dobrý zrak a počasie, dovidíte ďaleko. Veľmi ďaleko. Môžete sa dlhé minúty otáčať dokola a kochať tou nádherou. Alebo si len tak ľahnúť do trávy a vychutnávať ticho. Je málo pravdepodobné, že toho začnete mať plné zuby. Skôr vás k zostupu dotlačí čas. 

Na vrchole.
Na vrchole. (zdroj: Marta Kasmanová.)

Návrat na chatu bude príjemný, lebo sa môžete opäť občerstviť. Potom sa môžete rozhodnúť, či sa vrátite, kadiaľ ste prišli, alebo odbočíte na modrú značku do susednej Necpalskej doliny. Pamätajte, že je ešte o čosi dlhšia ako Belianska a keď napokon dorazíte do Necpál, čaká vás ďalšia hodina cesty k autu zaparkovanému v ústí Slávkovej doliny za Dulicami. Výhodu majú tí, čo prišli autobusom. V Necpaloch nie je zastávka len z recesie. Autobus skutočne príde a odvezie vás.

My sme zostúpili rovnakou trasou, akou sme prišli. Nech si už vyberiete jednu či druhú, keď sa konečne vyhrabete z lesa a šliapnete zasa na asfaltku, celkom vám odľahne. Medvedí chodník s radosťou zanecháte opäť medveďom. Kdesi v oblasti Vokolišťa vás začnú páliť chodidlá a až vtedy si naplno uvedomíte nekonečnosť prístupovej doliny. Zvyšok asfaltky si želáte len jedno - vyzuť konečne bagandže a vyvaliť sa do vane. A doma vo vani vám ešte napadne, že fotka s ručiacim medveďom na zadných by bola fakt cool.

Marta Kasmanová

Marta Kasmanová

Bloger 
  • Počet článkov:  13
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Som ako mnohí iní. Jedna z milióna a predsa originál. Zbožňujem hory a individualitu. Hory bezvýhradne. A ešte pokoj v duši. https://martakasmanova.sk Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu