Aj malá hora môže vzbudiť veľkú pokoru.

Autor: Marta Kasmanová | 14.5.2017 o 19:25 | Karma článku: 5,08 | Prečítané:  514x

Najmä ak podceníte prípravu. Potom je jedno, že sa trepete na krtinec kúsok od cesty, ktorý nemá ani 1500 nadmorských metrov. Tak ako Tlstá na okraji Veľkej Fatry. 1373 m n.m.

Už samotný názov rozhodne nevyvoláva predstavu nebezpečnosti. Hrozivo nevyzerá ani na prvý a ani na druhý pohľad. Dokonca nepôsobí ani náročne. Pravdupovediac, kým som na ňu úplne náhodne nevystúpila, ani som netušila, že na ten rozťahaný kopec nad cestou vedie turistická značka.

Na túry sa vždy svedomito pripravujem, ale onoho prvého novembrového dňa som liezť po kopcoch rozhodne neplánovala. Ale ani po cintorínoch. Na dušičky už tradične pekné počasie nebýva. Nebolo ani v deň, kedy som objavila Tlstú. Niežeby vonku zrovna sekery padali, ale ťažké oblaky smoklili chvíľu menej, chvíľu viac, teplota klesala k nule. Rozhodla som sa pre vychádzku Gaderskou dolinou. Pred bránou do národného parku Veľká Fatra je fajn chata, v nej reštika, dáme s Karolom kávu, prejdeme sa 2-3 hodinky po asfaltke, a po dobrom obede hajde domov. 

Vystrojili sme sa primerane cieľu. Vstupom do Gaderskej doliny je obec Blatnica. Nad ňou sa vypína rozľahlá Tlstá s mohutnými vápencovými galériami, kolmými stenami, početnými dierami a jaskyňami. Najznámejšia z nich je Mažarná vo Vápennej doline. To sme ale vo chvíli, keď sme vystupovali z auta, vôbec netušili. Čo sme vedeli, bolo, že na konci obce Blatnica, sa dá bezplatne odstaviť auto. Kto to prepasie,  môže pokračovať k chate na konci rovnomennej chatovej osady Gader. Avšak v prípade pekného počasia sa vám môže stať, že tam nezaparkujete a kým sa vrátite na parkovisko na začiatku doliny, bude beznádejne plné aj to.

Po káve na chate sme vyrazili. Cesta po asfaltke naozaj vyzerala prívetivejšie ako rozbahnený chodník v opadanom jesennom lese. Gaderská dolina je spolu s jej hornou časťou nazvanou Dedošova 18 kilometrov dlhá. Takže jej prechod môže byť pre niekoho námetom na celodennú túru. V 20.tych rokoch minulého storočia ju objavili filmári a nakrútili tu prvý slovenský film o legendárnom zbojníkovi. Ja som dolinu objavila zhruba pred 10 rokmi. Ako alternatívu nenáročných turistických vychádzok. Dodnes som ju neprešla do konca. Ale s každou návštevou som sa dostala o kus ďalej.

Asfaltkou vedie žltá turistická značka. Z nej môžete zahnúť do Konského dolu a vydať sa modrým chodníkom nestora a propagátora veľkofatranskej turistiky zo začiatku minulého storočia učiteľa Janka Bojmíra. Alebo si o kus ďalej odskočíte k ruinám Blatnického hradu. Ak však zotrváte na ceste, po pár minútach opäť trafíte na modrú odbočku, tentoraz so smerovkou k jaskyni Mažarná. Asfaltka k nej zrovna nevedie, avšak rozbahnený lesný chodník v čase mojej návštevy pekne prikrývalo opadané lístie. K cieľu to bolo zhruba hodinku.

Jaskyňa sa nachádza v nadmorskej výške 930 m. Fakt, že bude treba zdolať 400 metrové prevýšenie, mi akosi unikol. Prvé nadávky opustili moje ústa zhruba po 30 minútach. V polovici strmého kopca sa chodník načisto stratil pod kilami jesenného lístia. Mokrého. Klzkého. Šli sme, či skôr sme sa o to snažili, viac-menej náhodným smerom kolmo hore. Dúfajúc, že cieľovú jaskyňu neminieme. Stúpanie nemalo konca. Keď som mokrá od potu, červená a fučiaca preklínala všetky kopce sveta a bukové hory, vynoril sa z lesa mohutný skalný previs. Pred ním žltý turistický smerovník hlásal, že sme dorazili k jaskyni Mažarná.

Úchvatnému miestu v mohutnom brale. Veľký portálový vstup v skalnom previse prechádza do širokej, ale nízkej chodby. Celá jaskyňa meria len 130 metrov. V jarných mesiacoch ňou vraj zvykne pretekať potôčik. Aj vďaka nemu to v Mažarnej kedysi žilo. Pred tisíckami rokov bola napriek vysokej polohe alebo práve preto husto osídlená. Neskôr slúžila ako útočisko pastierom valaskej kolonizácie. A až do nedávnej minulosti aj partizánom a lesníkom.

Priemernú vlhkosť 92% určite ocenia astmatici. Priemernú teplotu okolo 6°C len zimujúce netopiere. Jaskyňa vznikla približne pred 15 miliónmi rokov a podľa geológov je v súčasnosti v senilnom štádiu vývoja. Presne tak vyzerá aj jej výzdoba.

Novodobí výskumníci objavili jaskyňu v druhej polovici 19. storočia. Našli v nej kostrové zvyšky praľudí a medveďa jaskynného. Kosti našich predkov sa ale medzičasom stratili a to čo ostalo z medveďa, zazriete v martinskom múzeu. Takže v jaskyni dnes natrafíte už len na netopiere. Z oboch dôvodov je jaskyňa v najvyššom stupni ochrany prírody a vstup do nej je zakázaný.

Po povinnej „fotojazde“ pod portálom jaskyne nastal čas na návrat. Cesta šmykľavým strmým svahom  bola nahor síce ťažká a pomalá, nadol však nepredstaviteľná. Na chatu by sme dorazili ako dve prasatá. Chodník pred nami vyzeral oveľa lepšie ako ten, ktorým sme prišli. Smerovník pred jaskyňou povzbudzoval, že po ňom je to cez nejakú Tlstú späť na chatu len 3 a pol hodiny. Krásna jesenná prechádzka. Veď na obed je ešte priskoro. Ale inak vyzerajú tri hodiny v závetrí jaskyne a inak, keď visíte na zľadovelej klzkej skale a stuhnutými prstami sa snažíte v silnom vetre udržať na šmykľavej  reťazi. A nemôžete dosiahnuť na vrchol skaly, pretože máte na jej prekonanie príliš krátke nohy.  Horšie to už byť nemôže?  Ale bolo.

Kdesi v náročnom úseku s reťazami a istiacim lanom sa krajina okolo stratila v hustej bielej hmle. Skaly ustúpili. Vystriedal ich mliečny les. Kde tu sa nám na stromoch podarilo nájsť modrú značku. Oveľa viac sme sa však spoliehali na stopy v pribúdajúcom snehu. Boli staré, iste aj niekoľko dní, ale boli na nezaplatenie. Orientovali sme sa len podľa nich. Les stúpal. S pribúdajúcou nadmorskou výškou silnel vietor. Chvíľami až tak, že som mala problém nadýchnuť sa. S najväčšou silou sa však do mňa oprel keď stromy takmer zmizli. Prvýkrát ma zrazil na kolená. Doslova. Chytila som sa najbližšej skaly. V podrepe, lebo vstať som nevládala, pozerala som na miznúcu postavu v hmle predo mnou. Gestami mi naznačovala, že podľa času by sme mali byť na vrchole Tlstej.

Aj sme na ňom boli. Tlstá je rozložitý skalný masív. Jej vrchol je rovnaký – rozťahaná lúka s roztrúsenými skalkami a krami. Vraj je z nej nádherný kruhový výhľad na celú turčiansku kotlinu i na susednú Ostrú, ba dokonca na hlavný hrebeň Veľkej Fatry. Nemôžem to potvrdiť, pretože ja som okrem kovového smerovníka s nápisom Tlstá nevidela nič. A to som vďačná, že som naň v tej bielej beznádeji vôbec narazila. Aspoň som sa v tej víchrici konečne mala čoho chytiť. Po ďalšej polhodinke blúdenia po vrchole sme poháňaní strachom podľa uloženia snehu vytušili prikrytý chodník. Keď sme došliapali k lesu a na strome objavili modrú značku, kričali sme od radosti.

Ďalej to už bola brnkačka. Hustým lesom sme pohodovo zišli 370 výškových metrov na Muráň. Vietor stíchol. Hmla zredla. Nálada sa prudko zlepšila. Snehu ubudlo až tak, že sme zasa kráčali po hrubom nánose opadaného lístia. Pri zostupe sme s bláznivou radosťou obdivovali ďalšie skalné dutiny. Za pol hodiny sme vymrznutí dorazili k Ústiu Konského dolu. Ako radi sme ho videli. Za ďalších tridsať minút sme už tlačili na chate halušky. Mlčky. S pokorou.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

O župu, ktorá sa rozprestiera od Moravy po Maďarsko, má záujem len šesť kandidátov

Trnavskému kraju robia dobré meno kúpele, víno, ale aj golfové ihriská.

SVET

Svätá vojna v českej politike. Ako Okamura bojuje o voličov

Má japonský pôvod, tak predsa nemôže byť rasista.


Už ste čítali?